Strategický manažment podľa Igora Ansoffa
Igor Ansoff, považovaný za otca strategického manažmentu, definuje strategický manažment (SM) ako protiklad štandardného, statického prístupu k tvorbe a realizácii stratégie. Charakteryzuje ho sústavné prehodnocovanie stratégie a posúvanie jej horizontu na princípe kĺzavého plánovania, ktoré umožňuje podniku flexibilne reagovať na meniace sa podmienky trhu a prostredia.
Sociologický prístup k strategickému manažmentu
Sociologický prístup je často označovaný ako spontánny alebo intuitívny. Jeho charakteristické znaky zahŕňajú:
- Neformalizovaný a neplánovaný proces tvorby stratégie.
- Vyúsťuje z praxe a empirických skúseností.
- Stratégia nie je explicitne zdokumentovaná, ale vzniká spontánne v rámci organizačných aktivít.
- Podnik musí pružne a dôvtipne reagovať na náhodne vznikajúce udalosti a nové podnety.
- Možnosť zahrnúť iracionálne úvahy, osobné túžby a želania do rozhodovacieho procesu.
- Rozvoj podniku je často motivovaný externými vplyvmi a nepredvídateľnými udalosťami.
- Manažéri nezvyknú využívať explicitné techniky, nástroje alebo formálne postupy.
- Strategický rozvoj okrem riadenia cieľov, procesov a záujmov ľudí umožňuje spontánne vznikajúce stratégie, najmä ak tradičné plánovanie neprináša očakávané výsledky.
Hlavným predstaviteľom tohto prístupu je Henry Mintzberg, ktorý poukazuje na význam pružnej stratégie vznikajúcej spontánne ako neoddeliteľnej časti strategického rozvoja podniku.
Racionalistický prístup k strategickému manažmentu
Na rozdiel od sociologického prístupu je racionalistický prístup výrazne plánovitý a formalizovaný:
- Stratégia je chápaná ako komplexný plán, ktorý je systematicky vytvorený a podrobne zdokumentovaný.
- Proces tvorby stratégie je formalizovaný, založený na analytických metódach a prognózach interného i externého prostredia.
- Vyžaduje používanie kvantitatívnych nástrojov a modelov na podporu rozhodovania.
- Proces tvorby stratégie je iteratívny, čo umožňuje jej priebežné zdokonaľovanie.
- Začína určením poslania a základných cieľov podniku, na základe ktorých sa formulujú variantné stratégie.
- Výber optimálnej stratégie je založený na hodnotení príležitostí a hrozieb vonkajšieho prostredia a síl a slabostí vnútorných zdrojov podniku.
- Prevažuje racionálna analýza nad nádejou a intuíciou.
- Medzi významných predstaviteľov patria Igor Ansoff a Michael Porter.
- Tento prístup predpokladá, že ľudia konajú štruktúrovaným, mechanickým a racionalizovaným spôsobom.
Úrovne strategického riadenia
Strategické riadenie možno systematicky rozdeliť do troch hierarchických úrovní, ktoré spolu úzko súvisia, ale majú odlišné ciele a zodpovednosti:
Korporatívna (podniková) stratégia
Korporatívna stratégia sa formuluje na najvyššej úrovni riadenia a zahŕňa komplexné rozhodnutia o celkovej stratégii podniku:
- Definovanie strategickej orientácie a základného poslania podniku.
- Riadenie portfólia podnikaní, aby sa zabezpečila synergická a efektívna štruktúra.
- Priraďovanie kapitálových investícií do existujúcich podnikateľských jednotiek podľa ich strategickej hodnoty.
- Zvažovanie redukcie investícií alebo ukončenie málo výnosných alebo strategicky nevýznamných podnikaní.
- Rozšírenie portfólia o nové podnikateľské aktivity s potenciálom rastu a konkurenčnej výhody.
- Posilnenie konkurenčných pozícií a ziskovosti existujúcich podnikaní.
- Rozhodovanie o type a rozsahu diverzifikácie a jej implementácii v rámci skupiny.
Podnikateľská (business) stratégia
Táto úroveň sa zameriava na formovanie a posilnenie dlhodobej konkurenčnej pozície jednotlivých podnikateľských jednotiek na trhu:
- Formulácia reakcií na zmeny v odvetví, makroekonomických podmienkach a vládnej politike.
- Vývoj konkrétnych opatrení a stratégií vedúcich k dosiahnutiu udržateľnej konkurenčnej výhody.
- Zosúladenie strategických iniciatív medzi jednotlivými funkčnými útvarmi podniku.
- Riešenie špecifických výziev a problémov typických pre danú podnikateľskú jednotku.
Súčasťou podnikateľskej stratégie je často aj konkurenčná stratégia, ktorá sa zameriava na to, ako konkurovať v rámci daného odvetvia. Definuje metódy konkurencie, vrátane ofenzívnych a defenzívnych opatrení na posilnenie alebo ochranu konkurenčnej pozície. Zatiaľ čo business stratégia zohľadňuje aj externé mimoodvetvové faktory, konkurenčná stratégia sa sústreďuje primárne na vnútorné prostredie odvetvia.
Funkčné stratégie
Na tejto úrovni sa riešia špecifické strategické otázky rozvoja jednotlivých funkčných oblastí podniku:
- Marketingová stratégia
- Výrobné stratégie
- Stratégia výskumu a vývoja
- Finančná stratégia
- Manažment ľudských zdrojov
Hlavným cieľom týchto stratégií je podpora podnikateľskej stratégie a zabezpečenie efektívnych metód konkurovania. Funkčné stratégie zároveň definujú konkrétne cesty a nástroje na dosahovanie cieľov v jednotlivých oblastiach, pričom najvýraznejšie zastúpenie má marketingová stratégia ako kľúčový prvok úspechu na trhu.
