Základné pojmy v psychológii práce
Psychológia práce pracuje s celým spektrom pojmov, ktoré tvoria jej odborný základ a umožňujú hlbšie pochopenie vzťahov medzi človekom a pracovným prostredím. Medzi najdôležitejšie kategórie patria:
- práca a pracovná činnosť,
- psychológia a jej úloha v pracovnom procese,
- profesiografia a profesiogram,
- funkciografia,
- pracovná skupina a pracovný tím,
- spoločenská interakcia,
- motivácia k práci,
- hodnotenie pracovníkov,
- pracovné prostredie.
Práca a pracovná činnosť z pohľadu psychológie
Práca predstavuje jednu z najvýznamnejších činností v živote človeka, vedľa učenia a hry. Je dominantnou súčasťou dospelého života, ktorej venujeme priemerne až štyri desaťročia (Kollárik, T., 2002). Sociálno-ekonomicky je práca základnou súčasťou spoločenského systému, ktorý vytvára hodnoty a zabezpečuje materiálnu úroveň spoločnosti i jej členov. Psychologicky však práca predstavuje súbor konkrétnych činností, v ktorých sa človek uplatňuje so svojimi vedomosťami, skúsenosťami a zručnosťami (Kubáni, V., 2005).
Z hľadiska ekonómie rozlišujeme prácu ako širší koncept a pracovnú činnosť, ktorá je charakterizovaná cieľavedomým, systematickým a zámerným pôsobením na prírodu (Kubáni, V., 2005). Pre úspešné vykonávanie pracovnej činnosti je potrebné, aby pracovník disponoval adekvátnymi schopnosťami, vedomosťami, znalosťami a osobnostnými rysmi. Zároveň je nevyhnutná jeho motivácia a ochota pracovať, ktorú ovplyvňujú životné hodnoty a postoje (Szarková, M., 2009).
Pracovná činnosť poskytuje nielen uspokojovanie základných potrieb a aktivizáciu osobnosti, ale aj spoločenské zaradenie a participáciu na výsledkoch spoločnosti (Matoušek, O., Růžička, J., Hladký, A., 1972). Celkovo môžeme konštatovať, že sociálny svet dospelého jedinca je zásadne determinovaný jeho pracovnou činnosťou (Šípoš, I., Kollárik, T., 1975).
Pracovná činnosť je realizovaná v konkrétnej profesii, ktorá vyžaduje stanovené vzdelanie, prax a súbor požiadaviek na zamestnanca. Profesia tak formuje charakteristické vlastnosti jej nositeľa a zároveň umožňuje ich rozvoj alebo potenciálne deformácie (Pauknerová, D. a kol., 2012).
Vzťah psychológie k práci
Psychológia, ako disciplína skúmajúca správanie a duševné procesy, prirodzene orientuje svoju pozornosť aj na oblasť práce, ktorá patrí k základným pilierom ľudského života (Kollárik, T., 2002). Vývoj psychológie práce sa začal intenzívnejšie po prvej svetovej vojne, keď sa začali skúmať otázky profesiografie, vplyv pracovného prostredia, hodnotenie a výber pracovníkov, ako aj motivácia zamestnancov (Matoušek, O., Růžička, J., Hladký, A., 1972).
Psychológia práce zahŕňa niekoľko disciplín, medzi ktoré patria inžinierska (technická) psychológia, psychológia práce s ľuďmi a psychológia organizácie a riadenia (Kubáni, V., 2005). Jej počiatky sú spojené s psychotechnikou, ktorá sa orientovala na psychologický výber pracovníkov a profesionálne poradenstvo.
Vývoj technológií a zložitosť obsluhy zariadení viedli k rozvoju inžinierskej psychológie zameranej na optimalizáciu vzťahu človek – stroj a neskôr na oblasť robotizácie a človek – počítač interakcie. Snahou bolo prispôsobiť pracovné podmienky výkonnostným možnostiam človeka, čo vyústilo do vzniku interdisciplinárnej ergonómie, ktorá integruje poznatky z fyziológie, hygieny a psychológie práce s cieľom zvyšovať produktivitu a zabezpečiť zdravotnú nezávadnosť práce (Daniel, J., Szabó, I., 1994; Baláž, O. a kol., 1981).
Súčasná psychológia práce skúma vzťah medzi psychikou a pracovnou činnosťou s dôrazom na analýzu pracovnej činnosti, osobnosti zamestnanca a ich vzájomnú kompatibilitu v kontexte ekonomických, technických a sociálnych podmienok (Daniel, J., Pikala, I. a kol., 1976; Matoušek, O., Růžička, J., Hladký, A., 1972). Psychické determinanty pracovnej výkonnosti predstavujú súbor schopností, osobnostných rysov a motivácie, ktoré sú rozhodujúce pre úspešné zvládnutie pracovných úloh (Szarková, M., 2009).
Okrem individuálnych faktorov sa významne rozvíja aj sociálna psychológia práce, ktorá sa sústreďuje na dynamiku malých pracovných skupín, sociálne vzťahy a motiváciu v rámci organizačného prostredia (Daniel, J., Szabó, I., 1994).
Profesiografia ako nástroj analýzy pracovnej činnosti
Psychické a osobnostné vlastnosti jednotlivca významne ovplyvňujú úspešnosť vykonávania profesie. Preto je nevyhnutná detailná identifikácia požiadaviek profesie na osobnostné rysy a zostavenie diagnostických metód vhodných na výber vhodných pracovníkov.
Profesiografia predstavuje súbor interdisciplinárnych metód zameraných na komplexnú analýzu pracovnej činnosti, ktorá je obsahom určitej profesie (Szarková, M., 2009). Je to systematický proces získavania poznatkov o profesii, ktorý slúži ako základ pre personálnu politiku každej organizácie (Kohoutek, 2004; Provazník a kol., 1997).
Hlavným prínosom profesiografie je jej široké využitie pri výbere zamestnancov a optimalizácii pracovných procesov. Umožňuje totiž presne definovať kritériá výberu podľa psychických, fyzických a odborných nárokov profesie, čím sa minimalizuje riziko nesúladu medzi požiadavkami práce a schopnosťami pracovníka (Pauknerová, D. a kol., 2012; Szarková, M., 2009).
Hoci profesiografia niekedy kritizuje nedostatočné zohľadnenie kognitívnych procesov ako pamäť, pozornosť či rozhodovanie, poskytuje cenný rámec triedenia pracovných aktivít podľa psychologických nárokov (Skřehot, P., Hladký, A., Malý, S., 2008).
Psychologická profesiografia rozširuje predmet záujmu o diagnostiku všetkých psychologických a sociálnych faktorov ovplyvňujúcich pracovné správanie a výkon zamestnanca, čím umožňuje detailnú analýzu psychologických aspektov práce (Szarková, M., 2009).
Profesiogram a jeho význam v personálnom manažmente
Profesiogram predstavuje podrobný psychologický opis pracovnej činnosti, ktorý zhrňuje jej obsah aj psychické nároky vyplývajúce z vykonávania danej profesie (Daniel, J., Pikala, I. a kol., 1976; Szarková, M., 2009). Slúži ako nástroj pri optimalizácii pracovného procesu a personálneho manažmentu.
Vďaka profesiografii a profesiogramom je možné efektívnejšie plánovať výber a rozmiestňovanie pracovníkov, hodnotiť pracovnú spôsobilosť, nájsť príčiny neúspechov či fluktuácie a zvýšiť produktivitu práce. Profesiogramy nie sú statickými dokumentmi, ale reflektujú meniace sa požiadavky na profesiu v čase (Szarková, M., 2009).
Precízne vypracované profesiogramy umožňujú nielen lepší výber zamestnancov na konkrétne pracovné miesta, ale aj zvyšovanie ich motivácie a efektívnejšie zapojenie do strategických cieľov organizácie, čím sa zvyšuje konkurencieschopnosť podniku (Szarková, M., 2009).
Funkciografia a pracovné funkcie
Pracovná funkcia je vymedzenie postavenia, účelu alebo povolania, na základe ktorého je pracovník zamestnaný na určitej pozícii (http://www.merriam-webster.com/dictionary/function; Pauknerová, D., 2012).
Funkcia vyjadruje konkrétne miesto pracovníka v organizačnej štruktúre a systéme riadenia a je charakterizovaná najmä duševnou prácou a psychickými schopnosťami zamestnanca. Rozdiel oproti profesii spočíva v tom, že profesia zahŕňa aj psychomotorické a manuálno-odborné zručnosti (Szarková, M., 2009).
Fungovanie funkcií v organizácii je predmetom štúdia funkciografie. Výstupom sú funkciogramy – podrobné popisy pracovných funkcií, ktoré sú nevyhnutné pri psychologickom výbere zamestnancov a pri diagnostike ich psychických predpokladov (Szarková, M., 2009).
Význam pracovnej skupiny v pracovnej praxi
Malé pracovné skupiny zohrávajú v pracovnom živote človeka významnú úlohu, ovplyvňujú jeho pracovnú výkonnosť a spokojnosť (Pauknerová, D., 2012). Skupina predstavuje sociálny útvar, v ktorom správanie každého člena ovplyvňuje správanie ostatných, pričom skupina má spoločné normy, názory a ciele (Daniel, J., Szabó, I., 1994).
Odlišnosť pracovných skupín od bežných sociálnych skupín spočíva v prítomnosti spoločnej pracovnej úlohy. Pracovná skupina je organizovaná sieť kooperačných a komunikačných väzieb, ktoré jej členov spájajú a sú nevyhnutné pre efektívnu činnosť podniku (Szarková, M., 2009).
V rámci organizácie zamestnanci tvoria pracovné skupiny, ktoré spolu tvoria celú štruktúru podniku (Kollárik, T., Letovancová, E., Výrost, J. a kol., 2011). Spoločná práca v skupine znamená koordináciu aktivít jednotlivcov, ktoré prispievajú k dosahovaniu kolektívnych cieľov (Kollárik, T., 2002).
Primárne pracovné skupiny sú malé a fungujú na báze osobných vzťahov („tvárou v tvár“), zatiaľ čo sekundárne skupiny predstavujú väčšie a formálnejšie organizované celky s jasne definovanými cieľmi (Daniel, J., Szabó, I., 1994).
Pracovný tím a jeho charakteristiky
Aj keď niektoré definície nerozlišujú jasne medzi pracovnou skupinou a tímom, sociálne aspekty tímovej práce zdôrazňujú silnejšiu vzájomnú závislosť, spoločnú zodpovednosť a koordinované úsilie na dosiahnutie spoločného cieľa.
