Vznik a historický kontext existencializmu
Existencializmus vznikol v Nemecku po prvej svetovej vojne a postupne sa rozšíril do Francúzska a východných európskych krajín. Tento filozofický smer bol reakciou na hrôzy vojny, ktorá spôsobila smrť niekoľkých miliónov ľudí a vyvolala v spoločnosti pocity pesimizmu, beznádeje a existenciálnej krízy. Slovo existére, z ktorého existencializmus vychádza, v preklade z francúzštiny znamená „existovať, jestvovať“.
Charakteristika existencializmu
Existencialistickí autori zobrazujú človeka ako izolovaného jedinca, ktorý zápasí so sebou samým i so spoločnosťou. Človek v tomto smere nie je spokojný so svojím osudom ani s fungovaním sociálneho prostredia, v ktorom žije. Existencialisti často poukazujú na neschopnosť komunikácie medzi jednotlivcom a spoločnosťou, čo vedie k pocitom osamelosti a odmietania.
Taktiež pochybuje o tom, či má človek možnosť plne riadiť svoj osud, alebo či je jeho život určovaný sociálnymi a vonkajšími vplyvmi. V dielach existencialistov sa často objavuje otázka zmyslu života a jeho absurdity. Svet je totiž prezentovaný ako tragický a nezmyselný, v ktorom jedinec bojuje s pocitom prázdnoty, ničoty a bezcieľnosti.
Sloboda a zodpovednosť v existencializme
Podľa existencialistov je sloboda človeka nielen možnosťou, ale aj prekliatím. Človek je nútený svoj život vyplniť významom vlastných rozhodnutí, pričom nemá oporu v tradičných hodnotách alebo Bohu, akých sa zbavili filozofie ateistického smeru vychádzajúceho z myšlienok Friedricha Nietzscheho. Väčšina existencialistov je totiž ateistami, ktorí tvrdia, že človek nemôže nájsť vonkajší princíp, morálnu oporu či univerzálny životný cieľ, a preto musí tieto hodnoty vytvoriť sám.
Absurdita a hľadanie zmyslu života
Existentializmus zdôrazňuje pocit absurdity života, ktorú cíti každý jednotlivec, keď sa stretáva s neprítomnosťou pevného morálneho ciela alebo vyššieho zmyslu. Tento pocit vedie k utrpeniu a existenciálnemu strachu. Človek je „vrhnutý“ do sveta bez pevného základu, z ktorého by mohol vyjsť, čo znamená, že musí svoju existenciu vytvoriť z ničoho.
- Človek ako slobodný tvor je zodpovedný za svoje rozhodnutia a sám si vytvára vlastný životný cieľ.
- Ak chce prekonať smútok a pesimizmus, musí sa oslobodiť od spoločenských noriem a okolia, ktorého má pocit, že ho dusí.
- Žiť znamená vytvárať si vlastné morálne zásady, a až vtedy sa človek skutočne stáva autentickým.
- Ľudský život je neodvratne odsúdený na konfrontáciu so smrťou, čo podčiarkuje jeho absurdnosť a prchavosť.
Život a dielo Jean-Paula Sartra
Jean-Paul Sartre sa narodil 21. júna 1905 v Paríži. Jeho otec, Jean-Baptiste Sartre, bol námorný dôstojník, no zomrel na tropickú chorobu, keď bol Jean-Paul ešte dieťa. Vyrastal u svojho starého otca, Charlesa Schweitzera, pričom matka Anne-Marie bola sesternicou laureáta Nobelovej ceny Alberta Schweitzera.
Po absolvovaní štúdií v Paríži a absolvovaní stáže v Berlíne sa Sartre v roku 1936 stal profesorom filozofie v Le Havre. Po boku svojej celoživotnej partnerky Simone de Beauvoir sa usadil v Paríži, kde sa rýchlo stal významnou intelektuálnou osobnosťou svojej doby.
Počas druhej svetovej vojny žil v okupovanom Paríži, kde sa zúčastňoval na ľavicovo orientovaných intelektuálnych kruhoch a protiokupačnom hnutí. Jeho diela reflektujú politické a spoločenské dianie, najmä španielsku občiansku vojnu, ktorú zachytil v zbierke próz „Múr“.
Sartre bol sympatizantom marxizmu, ale nikdy sa definitívne nepridal ku komunistickej strane. Výnimočne sa verejne postavil proti okupácii Československa v roku 1968. V roku 1946 publikoval svoje najdôležitejšie filozofické dielo „Existencializmus je humanizmus“.
Medzi jeho najvýznamnejšie práce patria Bytie a ničota (filozofický traktát), romány Hnus a Cesty slobody, ako aj drámy ako Muchy. V roku 1964 mu bola udelená Nobelova cena za literatúru, ktorú však odmietol prijať. Sartre zomrel 15. apríla 1980 v Paríži.
Filozofia v diele „Existencializmus je humanizmus“
Esej „Existencializmus je humanizmus“ bola pôvodne prednáškou, ktorú Sartre predniesol v parížskom klube Maintenant na jeseň roku 1945. Po úpravách bola publikovaná v roku 1946. V diele reaguje na kritiku zo strany marxistov aj katolíckej cirkvi, ktorí existencializmus obviňovali z pesimizmu, naturalizmu či nebezpečných spoločenských dôsledkov, ako je pasivita alebo anarchia.
Sartre v tejto práci objasňuje základné princípy existencializmu a zdôrazňuje rozdelenie na dve existencialistické školy: kresťanskú (napríklad Jaspers, Marcel) a ateistickú (Heidegger, Camus). Sám seba zaraďuje k škole ateistickej, ktorá zdôrazňuje absenciu transcendencie a vyzýva človeka k osobnej slobode a zodpovednosti.
Hlbšia analýza výrokov J.P. Sartra
Citát Sartra o tom, že „človek je odsúdený na slobodu“, vystihuje jadro existencialistickej filozofie:
„Práve to vyjadrujem, keď hovorím, že človek je odsúdený na slobodu. Odsúdený, lebo sa nestvoril sám, a jednako je slobodný, lebo keď je už raz vrhnutý na svet, je zodpovedný za všetko, čo robí. Existencialista neverí moci vášne. Nikdy mu nezíde na um, že náruživá láska je ničivý prúd, ktorý človeka fatálne vedie k istým skutkom a ktorý je preto ospravedlnením. Je presvedčený, že človek je za svoju vášeň zodpovedný. Existencialista si ani len nepomyslí, že človek môže nájsť pomoc na zemi v zoslanom znamení, ktoré ho usmerní, lebo je presvedčený, že človek si znamenie vysvetlí tak, ako sa mu páči. Mysli si teda, že človek – bez akejkoľvek pomoci a opory – je odsúdený v každej chvíli na to, aby tvoril človeka.“
Sartre tým zdôrazňuje, že človek nie je definovaný vopred, ale tým, čo zo seba sám urobí. Absolútna sloboda nesie zároveň zodpovednosť za osobné rozhodnutia a kroky, ktoré ovplyvňujú nielen život jednotlivca, ale aj život ostatných ľudí. Táto filozofia má významný dopad aj v oblasti manažmentu, kde manažér zodpovedá za svojich zamestnancov a musí riadiť svoje rozhodnutia s rozumom a morálnou zodpovednosťou.
