Charakteristika existencializmu
Existencializmus predstavuje jeden z najvýznamnejších smerov modernej filozofie, ktorý sa zrodil počas obdobia prvej svetovej vojny. Jeho vznik a historické pozadie vysvetľujú aj často pesimistický a kritický tón, ktorý tento filozofický prúd nesie. Podstatou existencializmu je intenzívne skúmanie ľudskej existencie a výzva k autentickému, ľudskému správaniu.
Vstupom do existencializmu sa Francúzsko preslávilo vďaka predstaviteľom ako Jean-Paul Sartre a Albert Camus, pričom nemecká vetva tohto smeru, reprezentovaná napríklad Karlom Jaspersem, je známa ako „filozofia existencie“. Hlavným predmetom skúmania existencializmu je existencia jednotlivca ako jedinečnej a subjektívnej skúsenosti vo svete.
Podľa tohto prúdu človek poznáva realitu na základe vlastných pocitov, vedomia a zmyslov – svet je teda vnímaný taký, aký sa zdá bytosti, ktorá ho prežíva. Existencia sa vníma ako fenomén, ktorý je vždy časovo ohraničený, situovaný vo svete, v kontexte vzťahov s inými ľuďmi, je dejinná a zároveň slobodná. Táto sloboda nesie so sebou neoddeliteľnú zodpovednosť, pretože každý človek koná a rozhoduje sa v rámci svojej konečnosti.
Život a dielo Jean-Paula Sartra
Životopisné údaje a vplyvy
Jean-Paul Sartre (21. júna 1905 – 15. apríla 1980) bol francúzsky filozof, spisovateľ a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov existencializmu. Jeho dielo predstavuje originálne prepojenie filozofie a literatúry, pričom hlásal, že literatúra má byť angažovaná a slobodná, slúžiac ako pozitívny ideál pre ľudstvo.
Sartre sa narodil v Paríži do meštianskeho intelektuálneho prostredia. Po strate otca v ranom detstve vyrastal u starého otca. Vzdelával sa na prestížnych inštitúciách, ako bolo lýceum Heinricha IV. a neskôr študoval filozofiu v Paríži a Berlíne. Jeho filozofické názory rôzne ovplyvnili myslitelia ako Georg Wilhelm Friedrich Hegel, Karl Marx, Friedrich Nietzsche, Edmund Husserl a René Descartes, ako aj francúzski moralisti.
Druhá svetová vojna výrazne ovplyvnila Sartreho život – časť vojny strávil v nemeckom zajateckom tábore, čo v ňom prehĺbilo odpor k fašizmu a podnietilo jeho angažovanosť v odboji. Po vojne sa aktívne zapájal do politického a kultúrneho života, snažiac sa o vytvorenie nedoktrinárskej ľavice združujúcej demokratické a socialistické sily, najmä v prostredí francúzskej inteligencie.
Filozofické postoje Sartra
Jedným z najvýznamnejších tvrdení Sartra je kontrast medzi esenciou a existenciou: zatiaľ čo v prípade vyrobených predmetov podstata predchádza existenciu, u človeka platí, že existencia predchádza esenciu. Ľudský jedinec sa neustále nachádza v konkrétnej „situácii“, v ktorej jeho konanie tvorí podstatu bytia. Človek je teda projektom, ktorý sa realizuje svojimi činmi – nie je definovaný predom, ale stáva sa tým, čím sa rozhodne byť.
Sartre tvrdil, že človek existuje vo svete bez božskej prítomnosti, a preto je „vhodený“ do ničoty – nie je ničím daný ani určený. Postupným sebautváraním si vytvára vlastnú podstatu a je plne zodpovedný za seba i za svet okolo seba. Takáto sloboda je pre neho zároveň „odsúdením“, pretože nesie so sebou ťažkú zodpovednosť za vlastné rozhodnutia, ktoré vyvolávajú úzkosť a neistotu.
V roku 1964 získal Sartre Nobelovu cenu za literatúru, ktorú však odmietol prijať na protest proti politickej situácii a preto, že celoživotne vystupoval proti inštitucionalizácii a oceňovaniu umelcov týmto spôsobom.
Sartrovo dielo: filozofia v praxi
Filozofické spisy
- 1943 – Bytie a ničota
- 1945 – Existencializmus je humanizmus
- 1960 – Kritika dialektického rozumu
Literárna tvorba
- 1938 – Nevoľnosť (v češtine známe aj pod názvom Hnus)
- 1939 – Múr
- 1945–1949 – Cesty k slobode
- 1964 – Situácie
- 1964 – Slová
- 1970 – Idiot rodiny
Dramatické diela
- 1943 – Muchy
- 1944 – S vylúčením verejnosti (tiež pod názvom Za zavretými dverami)
- 1946 – Nepochovaní
- 1948 – Špinavé ruky
- 1951 – Diabol a pánboh
Analýza „Bytie a ničota“
Sartreho najvýznamnejším filozofickým dielom je Bytie a ničota, v ktorom čerpá z filozofie Martina Heideggera, no zároveň prináša vlastné originálne koncepty. Centrálna téza knihy sa sústreďuje na skúmanie ľudskej existencie ako bytia ohraničeného časom, ktoré je definované absolútnou slobodou.
Pre Sartra je kľúčový proces pýtania sa – akt, ktorý posúva človeka mimo samotného bytia a pozýva ho, aby sa formoval ako otázajúca sa bytosť. V tomto procese človek vytvára „ničotu“, medzeru medzi minulosťou a prítomnosťou, pričom práve ona umožňuje slobodné rozhodovanie a tvorivú zmenu bytia.
Na rozdiel od Heideggera, podľa ktorého človek nemôže byť tvorcom ničoty, Sartre považuje človeka za stvoriteľa tejto priepasti v čase, pretože jeho slobodná vôľa premieňa minulosť na to, čo už nie je prítomné. Tento zložitý vzťah medzi minulým, prítomným a budúcim bytom podčiarkuje človekovu slobodu a zodpovednosť.
Sloboda, zodpovednosť a úzkosť
Pre Sartreho je človek absolútne slobodný, no táto sloboda je zároveň zdrojom ťažkej zodpovednosti. Vzhľadom na absenciu boha ako arbitra či nadriadeného systému je človek zodpovedný za seba i za druhých – svoje konanie nesie voči celému ľudstvu. Táto hĺbka zodpovednosti prináša pocit úzkosti, ktorý je základnou ľudskou skúsenosťou.
Práve v slobode a možnosti sebaurčenia nachádza človek podmienky svojho konania. Tým, že sa môže odpútať od minulosti vlastným rozhodnutím, tvorí nový stav bytia, čím sa stáva aktérom vlastného života a osudu.
Ukážka z diela
„To, čo sa mi stáva, stáva sa mi prostredníctvom mňa, a ja nemôžem byť tým ani dotknutý, ani sa proti tomu búriť, ani sa s tým zmieriť. Ináč všetko, čo sa mi prihodí, je moje, čím treba predovšetkým rozumieť, že ako človek vždy som na úrovni toho, čo sa mi prihodí, pretože to, čo sa stáva človeku prostredníctvom iných ľudí a jeho samého, môže byť iba ľudské. Ani najkrutejšie vojnové situácie, ani najhoršie mučenia nevytvárajú neľudský stav vecí: niet neľudskej situácie. O neľudskom rozhodnem iba strachom, útekom a utiekaním sa k magickému správaniu sa. Toto rozhodnutie je však ľudské a ja zaň ponesiem plnú zodpovednosť. Situácia je však okrem toho moja, pretože je odrazom mojej slobodnej voľby seba samého, a všetko, čo mi predostiera, je moje tým, čím ma predstavuje a symbolizuje.“
Sartre sa vo svojom diele zaoberá aj zmyslom ľudského života, pričom poukazuje na jeho paradox – hoci človek túži po trvalej hodnote a zanechaní stopy, život smeruje k nevyhnutnej smrti. Túto skúsenosť označuje ako totálnu nezmyselnosť bytia.
Využitie existencializmu v modernom manažmente
Existencialistické myšlienky Sartra nachádzajú praktické uplatnenie aj v oblasti moderného manažmentu. Koncept slobody a zodpovednosti je paralelný so základnými požiadavkami na manažérsku etiku a morálnu integritu.
Manažér ako vedúci pracovník nesie zodpovednosť za svoje rozhodnutia a ich dôsledky pre všetky zainteresované strany – zamestnancov, zákazníkov, obchodných partnerov i širšiu spoločnosť. Taktiež je nevyhnutné, aby rešpektoval ľudské práva a dôstojnosť na pracovisku, pričom jeho konanie by malo byť vždy charakterizované čestnosťou, úctou a humánnym prístupom.
Zodpovedný manažér je takým pracovníkom, ktorý dokáže vyrovnane a efektívne riadiť prácu druhých, no zároveň si je vedomý váhy svojej zodpovednosti nielen za dosiahnuté výsledky, ale najmä za ľudí, ktorí mu zverili svoju prácu a dôveru. Tento prístup vedie k etickému a udržateľnému rozvoju organizácií a celej spoločnosti.
